LEONARD STÖCKEL
1510, Bardejov – 1560, Bardejov

Humanistický spisovateľ a teológ, rektor bardejovského gymnázia 

Pochádzal z rodiny bardejovského kováča a richtára. Študoval v Košiciach, Wrocławi, no najmä na univerzite vo Wittenbergu pod vedením Martina Luthera a Filipa Melanchtona. Pod ich vplyvom sa formovala jeho vierouka, ako aj kultúrna a vzdelanostná úroveň.

Po rokoch pôsobenia vo funkcii rektora školy v Eislebene (1534 – 1539) sa vrátil do rodného Bardejova, kde prevzal vedenie latinskej mestskej školy. Tá pod jeho vedením dosiahla vynikajúcu úroveň. O jej skvelej povesti svedčí aj fakt, že na nej študovali deti z významných šľachtických rodín. Na čele inštitúcie stál až do smrti.

Okrem náboženstva sa počas jeho pôsobenia v Bardejove vyučovala napríklad fyzika, astronómia, hudba, poetika, či gréčtina. Pri výučbe sa využívali aj divadelné hry. Práve na tejto škole sa zrodila vtedy progresívna myšlienka, že sochy a obrazy na oltároch nie sú len náboženskými predmetmi, ale predstavujú aj vzácne umelecké a kultúrne pamiatky.

Stöckel bol aj autorom niekoľkých učebníc. Jeho školský poriadok Legas scholae Bardphensis (Zákony bardejovskej školy) je najstarším pedagogickým dokumentom na Slovenku.

V oblasti teológie patril k hlavným šíriteľom reformácie v Uhorsku. Napísal niekoľko významných prác na obranu protestantizmu. Osobitný význam majú jeho Poznámky ku všeobecným zásadám kresťanskej náuky Filipa Melanchtona a vyznanie viery Confessio Pentapolitana, ktorým sa združenie piatich uhorských miest Pentapolitana prihlásilo k protestantizmu.

Leonard Stöckel má veľkú zásluhu na pozdvihnutí kultúrneho, duchovného a umeleckého života v Bardejove počas 16. storočia. Jeho socha stojí v parku Aloisa Jiráska, pred budovou súčasného Gymnázia Leonarda Stöckela. Pamätná tabuľa sa nachádza na námestí na meštianskom dome č. 11, v ktorom kedysi pôsobil.

DÁVID GUTGESEL
1540, Bardejov – 1599, Bardejov

Kníhtlačiar, vydavateľ a kníhkupec 

Po štúdiu vo Viedni založil roku 1577 prvú tlačiareň v Bardejove. Tá za dvadsať rokov svojej existencie vytlačila približne 80 významných diel prevažne teologického charakteru. Išlo o tituly v latinčine, maďarčine a nemčine.

Známa tlačiareň vydala v roku 1581 aj historicky prvú knihu v biblickej češtine na Slovensku. Išlo o preklad Lutherovho Malého Katechizmu. Gutgesel vydával aj práce svojho súčasníka Leonarda Stöckela. V jeho tlačiarni vyšli aj humanistické spisy Jána Bocatia.

V Gutgeselovej tlačiarni boli vydané mnohé diela na obranu sakrálnych pamiatok, ktorých osud na prahu novoveku ohrozovala reformácia. Išlo najmä o jej radikálny prúd – kalvinizmus, ktorý žiadal úplné odstránenie tradičných náboženských predmetov z kostolov. Aj v Bardejove sa našli stúpenci odstránenia oltárov z chrámu sv. Egídia. Spisy na obranu pamiatok sa šírili po celom Uhorsku. Tak sa Bardejov významnou mierou zaslúžil o záchranu kultúrneho dedičstva mnohých miest.

Na budove niekdajšieho humanistického gymnázia je umiestnená tabuľa venovaná štyristému výročiu založenia Gutgeselovej tlačiarne.

JURAJ WINTER
??? – 1679, Bardejov

Richtár a obranca mesta 

Za bardejovského richtára bol zvolený v roku 1674, teda v čase protihabsburských povstaní. Roku 1678 ho zajali vojská Imricha Thökölyho, ktoré ho odvliekli do Sedmohradska. Zo zajatia sa vykúpil za 800 florénov, aby sa roku 1679 opäť stal bardejovským richtárom. Ešte v tom istom roku však padol pri obrane mesta.

Povesť hovorí, že jeho smrť mala na svedomí manželka, ktorá sa zaľúbila do švárneho kapitána z Thökölyho vojska a odovzdala mu kľúče od mestskej brány. To umožnilo nepriateľom vojsť do mesta. Keď richtár pri obrane mesta následne zahynul, neverná žena svoj čin oľutovala a na znak lásky dala manželovi postaviť pomník v tvare srdca s krížom. Ten aj s textom a datovaním stojí pri mestských hradbách dodnes.

JÁN ANDRAŠČÍK
1799, Lipovce – 1853, Bardejov

Kňaz, spisovateľ, osvetový pracovník a národný buditeľ 

Po štúdiách v Pešti pracoval ako profesor teológie v Košiciach. V Bardejove pôsobil v rokoch 1832 – 1853 ako katolícky farár. Venoval sa osvete, bojoval proti alkoholizmu, zakladal spolky miernosti. Udržiaval tiež styky s predstaviteľmi národného hnutia Franciscim či Hamuliakom.

Bol prvým spisovateľom publikujúcim v šarišskom nárečí. Známou sa stala jeho hra Šenk paľenčeni s protialkoholickou tematikou. Hra mala veľký ohlas, preto ju neskôr Michal Miloslav Hodža upravil a prepísal do štúrovskej slovenčiny. Tak získala celonárodný význam. Vtedajší mocipáni toto dielo odsúdili ako panslavistický a revolucionársky spis a prvé vydanie dali zhabať.

Ján Andraščík podriaďoval svoju činnosť láske k drobnému ľudu, u ktorého však neprehliadal ani chyby a nedostatky. Tie ostro kritizoval. Pre svoju činnosť nedosiahol v cirkevnej správe významnejšie postavenie. Zomrel v úplnej biede na bardejovskej fare a pochovaný je na cintoríne sv. Michala. Na jeho počesť je na budove rímskokatolíckej fary na Radničnom námestí umiestnená pamätná tabuľa. V Šarišskom múzeu v Bardejove sa nachádza aj Andraščíkov maľovaný portrét.

BÉLA KÉLER
1820, Bardejov – 1882, Wiesbaden

Hudobný skladateľ, huslista a dirigent 

Vlastným menom Albert Paul von Kéler sa narodil do nemeckej šľachtickej rodiny v Bardejove. Študoval na gymnáziu v Levoči, neskôr na evanjelickom kolégiu v Prešove a napokon právo a filozofiu v Debrecene. Od malička sa uňho prejavovalo hudobné nadanie. Po skončení štúdia a niekoľkých rokoch práce na veľkostatkoch sa začal naplno venovať hudbe. Komponoval, hral v orchestri a dirigoval. Pôsobil v Prešove, Viedni, Berlíne, Zürichu, Londýne, Kodani a Wiesbadene.

Vytvoril viac než 200 skladieb. K jeho najznámejším dielam patrí Bardejovský spomienkový čardáš, ktorý neskôr prevzal Johannes Brahms do svojho 5. Uhorského tanca, či valčík Na krásnom Rýne spomínam na Teba, ktorý obletel celý svet. Za skladateľské a dirigentské umenie sa mu dostalo už počas života veľkého uznania a významných pôct.

Švédsky a nórsky kráľ Oskar II. mu v roku 1874 udelil zlatú medailu „Litteris et Artibus“ (uložená je v Šarišskom múzeu), od vojvodu z Nassau získal strieborný kríž za zásluhy v umení, pruský kráľ Wilhelm IV. mu daroval zlatú dózu s vlastnoručným venovaním a spomenkový dar sa mu ušiel aj od nemeckého cisára Wilhelma I. V Šarišskom múzeu v Bardejove sú uložené aj vysvedčenia za prácu v orchestri Viedenského divadla, či niekoľko jeho skladieb.

Napriek tomu, že ako umelec používal maďarské meno Béla, po maďarsky sa nikdy dobre nenaučil. Svoje rodné mesto nadovšetko miloval a po náročných turné sa sem často vracal oddýchnuť si a načerpať tvorivé sily. Bardejovu venoval aj svoju pozostalosť. Na rodnom dome Bélu Kélera na námestí (č. 41) je umiestnená pamätná tabuľa venovaná pamiatke slávneho hudobníka.

EDUARD KACVINSKÝ
1820, Gelnica – 1888, Bardejov

Kňaz, politik a aktivista 

Teológiu vyštudoval vo Viedni na Pázmáneu. Ako farár, pôsobiaci v Bardejove v rokoch 1857 – 1888, zrealizoval dávnejší plán svojho predchodcu Jána Andraščíka – výstavbu Kalvárie. Tá bola vďaka nemu a podpore obyvateľov mesta postavená v rokoch 1863 – 1869. Na jej budovaní sa podieľali takmer všetci miestni remeselníci, ľudia bohatí aj chudobní, mladí aj starí, muži aj ženy, katolíci i nekatolíci. Práce pritom vykonávali zväčša zadarmo.

Po požiari v roku 1878 organizoval veľkú rekonštrukciu chrámu sv. Egídia. Noblesný farár bol tiež členom mestského zastupiteľstva, poslancom krajinského snemu, biskupským komisárom pre gymnáziá, osvetovým aktivistom, opátom Konventu Najsvätejšej Trojice de Siklós a rytierom Rádu železnej koruny III. stupňa.

Kacvinský je pochovaný v hrobke pod chrámom sv. Kríža na Kalvárii. Na chóre kostola je ďakovná tabuľa venovaná jeho pamiatke.

VIKTOR MIŠKOVSKÝ
1838, Bardejov – 1909, Košice

Výtvarník, pedagóg, priekopník pamiatkovej starostlivosti 

Narodil sa do poľskej šľachtickej rodiny. Študoval v Bardejove, Sátoraljaújhely, Rožňave, Levoči, Budíne a Viedni. Vyučoval na škole v Bardejove, Kremnici, či ako profesor deskriptívnej geometrie a rysovania v Košiciach.

Miškovský vykonal mnoho pre evidenciu, dokumentáciu a popis historických pamiatok. Vytvoril stovky kresieb historických stavebných aj umeleckých diel. V tom čase, ešte bez fotografie, to bola veľmi dôležitá a uznávaná práca. Navyše svojou publikačnou činnosťou oboznamoval svet s historickými výtvarnými hodnotami v Uhorsku. Za svoje dielo získal mnoho ocenení.

V roku 1867 bol odmenený zlatou medailou na svetovej výstave v Londýne, v roku 1878 striebornou medailou v Paríži, o rok na to zlatou medailou v Székesfehérvári, v roku 1896 získal veľkú medailu a čestnú listinu výstavy v Budapešti a roku 1897 bol vyznamenaný rytierskym krížom Rádu Františka Jozefa. Z prác Miškovského ťažia historici dodnes. Podľa jeho kresieb boli reštaurované mnohé pamiatky.

GEJZA ŽEBRÁCKY
1869, Prešov – 1951, Bardejov

Kňaz, politik, osvetový a múzejný pracovník 

Bardejovským farárom sa stal v roku 1913. Bol generálnym vikárom, pápežským prelátom, podpredsedom Zväzu slovenských múzeí a v rokoch 1924 – 1938 aj bardejovským starostom. Pre chudobný ľud písal náučné poľnohospodárske práce. Po prvej svetovej vojne zorganizoval medzi vysťahovalcami v Amerike veľkú zbierku na opravu poškodeného kostola na Kalvárii. Bol tiež osobným priateľom českého spisovateľa Aloisa Jiráska, ktorý Bardejov viac krát navštívil.

Žebrácky sa aktívne podieľal na budovaní zbierok bardejovského Župného múzea (dnešné Šarišské múzeum) a bol aj jeho dlhoročným správcom. Keď sa Maďari počas prvej svetovej vojny pokúšali presunúť najcennejšie exponáty do Budapešti a na sklonku druhej svetovej vojny sa o ne zaujímala ustupujúca nemecká armáda, bol to práve on, kto mal najväčšiu zásluhu na tom, že k ich ulúpeniu nedošlo. Za svoje životné dielo si po smrti vyslúžil miesto na cintoríne na bardejovskej Kalvárii.

RUDOLF LÖWY
1897, Raslavice – 1942, Osvienčim

Politik, aktivista a hrdinský ochranca židovskej komunity 

Pôsobil v židovskom spolku pre kultúru a vzdelávanie, bol členom mestskej rady, starostom okresného živnostenského spoločenstva a predsedom Židovskej náboženskej obce v Bardejove. Keď v meste v roku 1938 prepukli protižidovské útoky, rozhodol sa proti ním bojovať všetkými dostupnými prostriedkami. Využíval pritom svoj dôvtip, známosti, aj peniaze.

Löwy patril medzi prvých ľudí, ktorí v roku 1942 dostali informáciu o plánovanom vyhladzovaní slovenských Židov. Bol členom „Výboru šiestich“, ktorý listom oslovil prezidenta Jozefa Tisa, ministrov, poslancov i ďalšie vplyvné osobnosti, s cieľom nájsť pochopenie a pomoc. Neúspešne.

Keď sa Löwy dozvedel o zámere ako prvé deportovať mladé dievčatá, v rozrušení navrhol zhromaždiť všetok benzín a naftu, podpáliť celé mesto a naplniť tak biblické slová Samsona z Knihy Sudcov: „Nech moja duša zahynie spolu s Filištíncami!“ Svoj hnev však ovládol a prijal ojedinelú záchrannú stratégiu, pričom využil strach Nemcov z nákazlivých chorôb. Vybrané dievčatá boli zaočkované dvojitou dávkou séra proti týfusu. V meste vypukla zdanlivá epidémia a zo stoviek dievčat, zhromaždených na deportáciu, boli prepustené všetky z Bardejova. Krátko nato sa mu podarilo zachrániť aj chlapcov.

Význam tohto hrdinu ilustruje výrok okresného náčelníka Hlinkovej gardy: „Odstránenie Löwyho je tak cenné ako odtransportovanie 1000 Židov!“

V apríli 1942 Löwyho na príkaz ministra vnútra zadržali. Zbitého a zakrvaveného ho vliekli ulicami na stanicu, odkiaľ ho vlakom odviezli do Žiliny a následne do koncentračného tábora v Osvienčime. Tam po niekoľkých týždňoch mučenia zahynul.